Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Naozaj ťažko sa hľadajú kapely ako WOVENHAND. Atmosféra tejto hudby je zvláštne nákazlivá a ak máte za sebou ťažký deň, zároveň má schopnosť chápavo si vás privinúť a vo vlastnom lone priviesť do príjemných driemot.
Novinka, okrem toho, že bola zložená prakticky na kolene doma počas covidových lockdownov, je špecifická aj tým, že prvýkrát nie je autorom väčšiny motívov David Eugene Edwards. Ten sa ešte v dobe, „keď bol svet v poriadku“, zamestnával experimentálnou kolaboráciou s Alexandrom Hackem (EINSTÜRZENDE NEUBAUTEN). A tak gitarista Chuck French, ktorý rád a vášnivo rozpráva o svojich pedáloch a efektoch (svoj najpoužívanejší našiel náhodou s pomocou kamaráta na chicagskej skládke), na „Silver Sash“ prišiel s väčšinou prvotných nástrelov skladieb.
„Pravidelne som otravoval Davida s vlastnými náčrtmi a ako malý chlapec som pred ním nedočkavo stepoval – mám vo vrecku zopár songov, kámo, poďme ich nahrať, ja chcem vyraziť do klubov a hrať!“, spomína Chuck v jednom z rozhovorov.
Chuck je tiež kľúčom k pochopeniu zvukového prerodu, ktorý sa u WOVENHAND udial pred desiatimi rokmi. V tej dobe si Edwards prizval do kapely energického mladíka s HC/punk minulosťou. Je to jeho zásluha, že hudba obsahuje viac vrstiev, priestor sa opticky zaplňuje a zvukový kabát je odvtedy stále viac tehotný na počet nástrojov, rôznych ruchov a efektov. Aj keď sa k väčšiemu podielu na tvorbe samotnej osmeľoval dlho, Chuckov prínos na novinke je logickým vyústením jeho pôsobenia v kapele a tvorivého príspevku do kompozičného procesu v minulosti.
„Keď som ich prvýkrát videl hrať, hovorím si - wow! Vidím týpka, ktorý pôsobí ako zajatec z Vietnamu, ktorému sa podarilo dostať na slobodu, ale každým momentom ju môže znovu stratiť! Chcem byť toho súčasťou!“
Áno, živé vystúpenia Davida Eugena Edwardsa sú známe autenticitou kapelníkovho vystupovania. Potomok pôvodných amerických obyvateľov sa do songov ponára nekontrolovane. Na koncertoch vyvracia oči, mimovoľne pľuje, obecenstvo ani neregistruje a keď v prestávkách medzi skladbami s privretými očami odriekava akoby pre seba rôzne mantry, divákovi pripadá ako zaseknutý na pomedzí dvoch svetov. Je ťažké uveriť, že v tých chvíľach na ničom nefičí.
Dojmy z novinky ma potom len utvrdzujú v tom, že aure charizmatického kazateľa, ktorú David okolo seba bez námahy šíri svojím šarmom, nehrozí vyblednutie.
Nemusí sa to vyjaviť na prvé vypočutie, ale dovolím si tvrdiť, že tak tvrdú hudbu, ako ilustrujú niektoré momenty „Silver Sash“, sme ešte od WOVENHAND nepočuli. Áno, hlučný „Laughing Stalk“ pred desiatimi rokmi bol určite bleskom z jasného neba. Dnes však tá zvuková ťažoba znie naliehavejšie, esencia hudobného prejavu potemnela. Úvodná hymnická plynová bomba „Tempel Timber“ ťažkopádne ťahá nohy z medu. Groovy hitovka „Dead Dead Beat“ ústredným infekčným riffom sfukuje prach z nahrávok THE STOOGES. Špinavá lo-fi nádhera „Omaha“ príjemne reže, škrabkajúc uši väzbením strún tak akurát na hranici toho, čo je ešte komfortné – hypnotický trip sám osebe a vlajková loď doterajších Chuckových experimentov s efektami.
Zážitok s hudbou WOVENHAND bol vždy emočne intenzívny. Nepopierateľná koketéria s hard & heavy na posledných albumoch tú intenzitu z obsahu napokon pretavila aj do formy. Bola potrebným osviežením vtedy, keď už sa mohlo zdať, že sa ich americana vyčerpáva. Zafungovalo to ako transfúzia a denverská partička si svoje poslucháčske spektrum spestrila o fanúšikov tvrdších žánrov. Tých starých si udržala. Technicky vzaté má ich hudba stále ďaleko k metalu. Ušpiníte sa z nej však podstatne viac, než tomu bývalo v "nultých" rokoch, ktoré dnes môžeme považovať za obdobie formovania tradičných WOVENHAND.
Prísť po šiestich rokoch s polhodinkou novej hudby, to nie je na zlatú medailu v produktivite práce. Povedané však bolo to najdôležitejšie. Silný výluh podmanivej americany ako soundtrack k tejto vskutku apokalyptickej dekáde? Pokojne!
Počasie na novinke sa zatiahlo príznačne dobe, v ktorej žijeme. Starnúci Edwards rokmi rozvíja autocenzúru a tentokrát skutočne škrtol akúkoľvek vatu. Aj vďaka tomu je stretnutie s WOVENHAND znovu intenzívnym zážikom.
1. Tempel Timber
2. Acacia
3. Duat Hawk
4. Dead Dead Beat
5. Omaha
6. Sicagnu
7. The Lash
8. 8 of 9
9. Silver Sash
Diskografie
Refractory Obdurate (2014) The Laughing Stalk (2012) Live At Roepaen (DVD) (2012) Black Of The Ink (EP + kniha) (2011) The Threshingfloor (2010) Ten Stones (2008) Puur (soundtrack) (2006) Mosaic (2006) Consider The Birds (2004) Blush Music (soundtrack) (2003) Woven Hand (2002)
DALŠÍ INFORMACE
Vydáno: 2022 Vydavatel: Glitterhouse Records Stopáž: 32:37
Šíleně plodný oneman projekt, Aaron Edge se utrhl ze řetězu s sází jednu desku za druhou. "Agglomeration" je třetí z letošních již pěti alb. A překvapivě to drží slušnou kvalitu. Pokud tedy máte rádi dusivý sludge doom s výbuchy disonantního šílenství.
Hulváti z Jura sú takí naši DARKTHRONE: o pol generácie mladší a s koreňmi v grinde miesto blacku, no doživotne verní metalovej klasike (s čoraz hrubším zvukom). „Kromaňon“ a „Abeceda nenávistí“ sa zapíšu do zlatého fondu. Zbytok asi nie, čo vôbec nevadí.
Oproti EP "God Made Me An Animal" ubral Greg Puciato (ex-THE DILLINGER ESCAPE PLAN), ale i skupina jako celek, na nekompromisnosti, objevují se více i zpěvné a melodické polohy, nicméně je to stále hodně nasraný a uřvaný post-hardcore té nejvyšší kvality.
Strhující rozsáhlé kompozice, které buď zcela pohltí, nebo unudí. Já se hlásím k první možnosti. Je to jako snové divadlo severského death metalu. Za mě je to zatím rozhodně jedna z nejzajímavějších desek letošního roku.
Singl „Winter Storm Vigilantes“ je povedená záležitost, která byla slibnou návnadou na nové album. Velká očekávání byla nakonec zbytečná. S trochou dobré vůle se na albu najdou dvě další slušné skladby, jinak je to stále ten samý a nenápaditý kolovrátek.
Místy tak trochu těžkopádný death metal, který ale sází jak na zajímavé technicky neotřelé provedení, tak na dusivě temnou atmosféru. Pekelný vokál navíc dodává na dramatičnosti. U mě to celkem funguje.
Instrumentální postrocková klasika, která příliš nerozvlní stojaté stylové vody, ale má tu správnou jemnou atmosféru a i díky drobným přesahům například do progrockové či jakoby cinematic sféry nenudí. A to u současného post rocku není málo.